Sikanovanie.doc

 

Program k prevencii a riešeniu  šikanovania v ZŠ Robotnícka 25, Zlaté Moravce v súlade so SMERNICOU č.36/2018

Mgr. Bibiana Filípková, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie

Ako definovať šikanu?

Slovo šikana pochádza z francúzskeho slova „chicane“, čo znamená zlomyseľné obťažovanie, sužovanie, prenasledovanie, týranie. O šikanovaní v škole hovoríme vtedy, keď jeden alebo viac žiakov úmyselne, väčšinou opakovane, týra a zotročuje spolužiaka alebo spolužiakov a používa k tomu agresivitu (Kolář, 2001, s. 27). Šikanovanie má podľa Kolářa (2001) rôzne typy a formy: 1. priame a nepriame šikanovanie, 2. fyzické a verbálne šikanovanie, 3. aktívne a pasívne šikanovanie.

Druhy šikanovania rozlišujeme:

1. Fyzické priame aktívne (fackanie, kopanie, ai),

verbálne priame aktívne (urážanie, zosmiešňovanie, nadávanie).

2. Fyzické nepriame aktívne (využívanie tzv. „poskokov“),

verbálne nepriame aktívne (ohováranie, hanlivé kresby a texty).

3. Fyzické priame pasívne (fyzické bránenie v dosahovaní cieľa),

verbálne priame pasívne (ignorovanie).

4. Fyzické nepriame pasívne (odmietanie plnenia požiadaviek),

verbálne nepriame pasívne (okolie sa nezastane obete pri nespravodlivosti).

Typy iniciátorov šikanovania:

1. Hrubý, impulzívny, s problémami v správaní, často krát s narušeným vzťahom k autorite,  môže byť zapojený do skupín páchajúcich trestnú činnosť.
2. Veľmi slušný, niekedy so sadistickými tendenciami.
3. Optimistický, triedny „humorista“, dobrodružný, sebavedomý, často obľúbený a vplyvný.

 

Typy obetí šikanovania:

1. Pasívny, neistý a úzkostlivý, nie je schopný brániť sa.
2. Provokatér, ktorý sa deťom posmieva, ak na neho niekto zaútočí, bráni sa.
3. Kombinovaný- v niektorých situáciách agresor, inokedy obeť.

 

Šikana v školskom prostredí

Dieťa by si v prvom rade malo dávať pozor pri výbere priateľov a vo všeobecnosti na to, s kým sa stretáva. Vhodné je nájsť si kamarátov s podobnými problémami či záľubami, aké ma samo. Odporúča sa vyhýbať nebezpečným miestam v škole, akými sú chodby, šatne, toalety. Dieťa by nemalo chodievať osamote, pokiaľ jeho priatelia nie sú v blízkosti, pokúsiť sa pridať k akejkoľvek neznámej skupinke ľudí. Malo by sa pokúsiť vyhýbať fyzickým konfliktom, preferovať verbálne riešenie prípadných problémov. Ak sa zapojí do konfliktu, malo by si svoj názor vyjadriť verbálne, nenechať sa vyprovokovať, v prípade zhoršenia situácie sa radšej urýchlene vzdialiť. Dieťa by sa nemalo báť zdôveriť sa so svojím problémom dospelej osobe (rodič, obľúbený pedagóg). Malo by si uvedomiť, že podobné problémy má mnoho detí, nie je v tom samé a nemusí sa hanbiť. Dôležité je pripustiť si fakt, že chyba nie je v ňom, ale v narušených vzťahoch v kolektíve a nikto nemá právo akýmkoľvek spôsobom mu ubližovať. Dieťa by si malo zaznamenať príčiny a priebeh konfliktov, ako aj mená ich iniciátorov a hlavných aktérov. Ak má dieťa zábrany poprosiť o pomoc dospelú osobu v blízkosti, môže sa obrátiť na miestnu pedagogicko- psychologickú poradňu či linku dôvery.

Pedagóg samotný by sa mal žiakom pokúsiť vysvetliť, že nie je správne schvaľovať a utajovať neprimerané až agresívne správanie niektorých žiakov. Nejedná sa o zahanbujúce správanie, ani žalovanie a treba si uvedomiť, že podanie takýchto informácii je naopak prejavom odvahy a zdravého sebavedomia detí. Mlčaním by pedagóg totižto nepriamo podporoval neprimerané správanie žiakov.

Pedagógovia by podľa Bendla (2003) mali viesť deti k tomu, že nikto z nich by nemal schvaľovať a odmeňovať agresívne správanie svojich spolužiakov, odsudzovať menej sympatické deti a prejavovať nekritickú obľubu sympatickým, populárnym spolužiakom. Mal by sa pokúsiť deťom vysvetliť, že by sa nemali nechať ovplyvniť a presvedčiť agresorom, aby mlčali. Nemali by sa pripájať zo strachu k žiakovi, ktorý šikanuje a k jeho partii, nemali by zostať ľahostajní voči prejavom takéhoto neprijateľného správania a mali by sa vyhnúť posmievaniu žiakovi, ktorý sa akokoľvek líši od ostatných, má iné názory a záujmy (Bendl, 2003).

Ak sa šikana v triede vyskytne, pedagóg, neskôr prípadne školský psychológ by sa mal individuálne porozprávať s rodičmi agresora i obete. Neodporúča sa však spoločné stretnutie všetkých rodičov. Ak je situácia v triede vyhrotená, je rodičom agresora vhodné zdôrazniť, že šikanovanie je možné kvalifikovať ako trestný čin. Odporúča sa podať oficiálnu sťažnosť riaditeľovi školy a dať rodičom agresora podpísať prehlásenie o informovaní o prebiehajúcom vyšetrovaní prípadu. Často sa stáva, že rodičia agresora odmietajú pedagógovi veriť, že práve ich dieťa vyhľadáva konflikty podobného typu, poprípade je ich iniciátorom. Tu môže pomôcť hlbší rozhovor so školským psychológom, ktorý ma detailnejší prehľad o vzťahoch v triede. Je viacero možností, ako pristupovať k samotnému agresorovi. Najjednoduchšie je znížiť žiakovi známku zo správania, čo však má vo väčšine prípadov minimálny efekt, poprípade vylúčiť žiaka zo školy, v tomto prípade ale ide vyslovene o tzv. prehadzovanie si horúceho zemiaka. V rámci prevencie je možné zrealizovať v škole prednášky na tému šikanujúceho správania a jeho dôsledkov. Potrebné je zamerať zvýšenú pozornosť na nových žiakov, ktorí doplnia triedny kolektív, ako aj skvalitniť pedagogický dozor počas prestávok vo vyučovaní.  Spomínanú tému je možné zakomponovať do vyučovacích hodín akými sú: etika, výtvarná výchova, v rámci ktorých sa žiaci môžu naplno realizovať a vyjadrovať svoje názory verbálne aj neverbálne. V rámci snahy o vytvorenie priateľskej klímy v triede, ako aj celoškolskej atmosféry je vhodné zorganizovať celo triednu, poprípade celoškolskú súťaž (písomnú, výtvarnú) na danú tému. Cieľom by mala byť snaha zviditeľniť fakt, že neprimerané správanie takéhoto charakteru nebude v škole tolerované a bude sa proti nemu permanentne bojovať všetkými dostupnými prostriedkami.         

Literatúra

BENDL, S. 2003. Prevence a řešení šikany ve škole. Praha: ISV. ISBN 80-86642-08-9.

KOLÁŘ, M. 2001. Bolest šikanování. Praha: Portál. ISBN  80-7178-513-X.